Celoslovenský festival umeleckého prednesu žien s medzinárodnou účasťou Naša Vansovej Lomnička oslávil päťdesiat rokov. Bez pátosu možno povedať, päťdesiat rokov neľahkého života.
Keď sa v daždivé nedeľné poludnie roku 1967 v neďalekom Podolínci zhŕkol sotva tucet žien, recitátoriek v rukách držiacich útržky prozaických diel predpokladáme, že žiaden z vtedajších organizátorov onoho poobedia nemal odvahu predpovedať Lomničke budúcnosť, ktorú za tie roky nezmazateľne nadobudla. Festival, ktorý počas plynúcich rokov postupne naberal na kvalite, rozmeroch i priateľstvách, začal svoju históriu písať ako skromné podujatie vznikajúce na počesť 110. výročia narodenia a 25. výročia úmrtia Terézie Vansovej, slovenskej spisovateľky s mnohými hrdými prívlastkami, s ktorými si roky spájame jej krehkú postavu.
Slovami nemožno autenticky prerozprávať príbeh Našej Vansovej Lomničky. Príbeh Lomničky, ktorá ovláda jesennú Ľubovňu už desiatky rokov. Avšak písaným slovom sa možno priblížiť k emócii, pocitu prijatia a vďaky, k slovám, ktoré sú synonymami festivalu. Preto si dovolíme čitateľom citovať naše priateľky, naše vzácne Lomničky, ktoré sa k nám roky rady vracajú: „Atmosféra Našej Vansovej Lomničky bola nasiaknutá prajnosťou, láskou, krásnymi vyznaniami a to, čo všetko a ako ste dokázali pripraviť... – pán Števko to všetko vidí...drží nad Vami ochrannú ruku a teší sa tiež.“ (Ivete Jesenská, Turany) „Veľmi pekne ďakujem za pozvanie a všetku starostlivosť a pozornosť, ktorú ste venovali nielen Terézii Vansovej, ale všetkým účastníkom jubilejnej Našej Vansovej Lomničky, vrátane mňa. Vážim si možnosť byť s Vami, lebo toľko lásky a oddanosti ľuďom a umeleckému prednesu vždy nevidieť...“ (Jaroslava Čajková, Bratislava)
Nebyť nemálo zanietených ľudí, ktorí mesiace slávnosť do dnešných dní pripravujú, polstoročnice by sme sa nedočkali. Aj keď už mnohí z nich, bohužiaľ, nie sú medzi nami, ich odkaz je natrvalo prítomný v každom vyslovenom slove. Na tomto mieste nemožno opomenúť otca Našej Vansovej Lomničky, Štefana Popoviča, zakladateľa festivalu, po ktorom organizačnú štafetu prebralo Mesto Stará Ľubovňa a Ľubovnianske osvetové stredisko v zastúpení žien, Evy Kollárovej a Iriny Novákovej.
Symbolicky, do päťdesiateho ročníka festivalu, ktorý sa niesol v znamení hrozna a vína, zaslalo prihlášku 50 recitátoriek z celého Slovenska, ale i zahraničia. Napokon, s umeleckým prednesom pred porotou vystúpilo 42 žien s prozaickými i poetickými prednesmi. O konečných umiestneniach rozhodovalo kvarteto odborných porotcov v zložení Ľubica Bekéniová, Soňa Šebová, Jaroslava Čajková a Ján Petrík, ktorí recitátorkám prisúdili 13 cien. Každá zúčastnená recitátorka si však odniesla diplom za účasť, publikáciu mapujúcu 50 rokov festivalu a v neposlednom rade umeleckú sebareflexiu. Práve objektívne kritické slovo zaznelo na odbornom seminári, po ktorom nasledovalo vyvrcholenie poetického trojdnia v Starej Ľubovni - slávnostný galaprogram, „Zláskavel čas“. V ňom sa predstavili mladí umelci zo ZUŠ Jána Melkoviča v Starej Ľubovni, pozvaní hostia a tri najlepšie recitátorky 50. ročníka festivalu, Katarína Adamovská, Júlia Čurillová a Anna Pokorná.
Vieme, že každá recitátorka, každá Lomnička vložila do vyslovených slov nemálo lásky, emócií, či kúsok svojho života. Každá si zaslúži ocenenie, ale najmä našu vďaku. Preto všetkým z celého srdca ďakujeme a tešíme sa na ďalšie spoločné stretnutia v počasím chladnej, no ľudsky prívetivej Starej Ľubovni. Lebo práve tu prebýva duch Našej Vansovej Lomničky.
Alena Maňková – Vachtárová
