„Slová sú naším univerzálnym kľúčom. Akonáhle sme zbavení jazyka, nie je možné tú stratu nahradiť. Súčasne so slovami sa strácajú veci, myšlienky aj my sami. Obrazne povedané, jedným z cieľov našej existencie je prečítanie práve toho listu, ktorý máme napísaný v našom vnútri.“
Pavel Houser (Hry se slovy a jazykem, 2002)
Na 46. ročníku Našej Vansovej Lomničky – celoslovenského festivalu umeleckého prednesu žien – ktorá sa, tak ako každý rok, konala na jeseň (11. – 12. októbra) v Starej Ľubovni, sa stretlo v ľudsky aj umelecky žičlivej atmosfére 29 recitátoriek – 26 zo Slovenska, tri hosťujúce recitátorky z Poľska.
Štyridsiaty šiesty ročník, žiaľ, nebol výnimočný kvalitou, skôr akoby bol poznačený stratou jedného zo zakladateľov festivalu, Mgr. Štefana Popoviča. Mnohé prednesy sa niesli v pochmúrnom duchu s dominujúcimi ťaživými témami, ale vyskytli sa medzi nimi aj vynikajúce prednesy. Nezanedbateľným a potešujúcim faktom je, že na festivale sa popri stáliciach – recitátorkách, ktoré sú na vrchole svojho tvorivého snaženia, čoraz väčšmi vyskytujú mladé nádejné recitátorky. A to je dôvod na optimizmus, pretože povedané slovami Jána Buzássyho v rozhovore s Jánom Kamenistým, „zhruba medzi pätnástym a dvadsiatym piatym rokom života sa s ľudskou osobnosťou dejú zázraky, a som rád, že sa na ňom zúčastňuje literatúra“ (In: Kamenistý, Ján: Ako kopú múzy, 1990, s. 44).
Porota pracovala v zložení: Ľubica Bekéniová, Ján Petrík, Soňa Šebová, Peter Vilhan a, tak ako vždy, rozhodla o ocenených recitátorkách – udelila 7 cien. Cenu divákov tohto roku rovnakým počtom hlasov získali dve recitátorky – Marianna Vislocká a Anna Dubovcová.
Cenu poroty, teda hlavnú cenu, získala Mária Škarohlídová z Bratislavy za nesmierne pôsobivú interpretáciu psychologickej novely B. S. Timravy: Skon Paľa Ročku, novely, ktorá predstavuje vrchol Timravinho umenia. Škarohlídová sa nachádza vo vrcholnej fáze svojej recitátorskej tvorby a už niekoľko rokov po sebe presviedča o vynikajúcom literárnom vkuse, nespornom talente a serióznej práci na sebe. Hlavným pilierom jej prednesu bola vynikajúca dramaturgická zložka, a to nielen výberom, ale aj úpravou textu, ktorá spočívala v zoškrtaní 32 stranovej novely na únosnú a pre vnímateľa optimálnu mieru. Zvládla to bravúrne, začínajúc dojemným obrazom Paľovej matky: „Pod slivčinami v sade (...) stojí nízka, zhrbená stará žena. Odetá v čiernom vetchom rúchu.“
...
Prítomných svojou výpoveďou hlboko zasiahla Katka Ostrovská z Modry básňou Kamila Peteraja: Čo chceme od človeka. Hosťujúce recitátorky z Poľska, Barbara Kotarbowa, Wanda Lomnicka-Dulakowa a Barbara Paluchowa zanechali prítomným posolstvo nielen prostredníctvom krásy jazyka, ale aj sily myšlienok, keďže poľština nie je pre Slovákov neprekonateľnou recepčnou bariérou.
Boli sme svedkami ďalšieho sviatku slova, sviatku ľudskej blízkosti, duševnej spriaznenosti. Videli a počuli sme však len výsledky, ale to, aký náročný proces recitátor absolvuje, akú cestu prejde, aké významné obdobie prežije, kým prinesie hotový „produkt“ a ponúkne ho publiku, to môžeme len anticipovať a dúfať, že sa tak stalo v mene dobra, krásy a kultivácie osobnosti recitátora. A preto by som chcela vyjadriť obdiv výnimočným ženám za ich nevšednú schopnosť dávať život textom spiacim v papierovej perine. Obdiv a uznanie im, aj excelentným organizátorom.
Ľubica Bekéniová
(úryvok, Javisko, č. 1/2014)
